Zbrane
Mýtus a technológia
Wieland, zázračný kováč božského pôvodu, mal ako profesionál svoj vlastný tajný recept: Keď koval čepeľ meča Mimung pre svojho syna Witticha, s prvými výsledkami nebol spokojný. Preto nastrúhal meč na piliny a primiešal ich do cesta na chleba. Keď chleba upiekol, dal ho zjesť sliepkam. Potom zozbieral exkrementy, spálil ich v ohni a z toho vytavil kov, túto procedúru zopakoval niekoľko krát. Z kovu, ktorý bol týmto spôsobom "vyčistený" ukoval nový meč, ktorý bol tvrdší než všetky posiaľ známe zbrane. Čo pre jeho súčasníkov bolo mágiou, však dnešní chemici vedia vysvetliť: Železo sa žalúdočnými procesmi oslobodilo od trosky, kyselinami a inými obsahmi žalúdka sa do železa dostali ešte aj iné látky- hlavne dusík a uhlík. Tento pokus bol síce odvážny, ale priniesol mu kvalitnejšie železo, ako sa v 50. rokoch 19. st. v Museum of English Rural Life v dokázalo chemickom pokuse. Takýmito mystickými spôsobmi vyhotovené meče nemohli chýbať pri veľkých udalostiach. Už v 8. storočí bolo u Karolingov zvykom mladého regenta obradom zvaným "Schwertleite" (dostal meč) uviesť do plnoletosti. V tomto obrade mladým následníkom trónu slávnostne odovzdali meč. Až potom mohli ísť bojovať vo vojne a nechať sa zvoliť za kráľa. Nielen bojovníci, ale aj kováči požívali veľkú vážnosť v spoločnosti. Keďže ich schopnosť ukovať dobrý meč spočívala hlavne v skúsenosti a nie v chemických či fyzikálnych vedomostiach, sa kovanie považovalo za magické umenie. Len správnym postupom sa mohol zo železa stať ušľachtilý kov na zbrane. Najdôležitejšia nie je len čo najväčšia čistota kovu, ale aj množstvo uhlíka v železe. Železo , ktoré obsahuje menej než pol percenta uhlíka je relatívne mäkké, čím sa síce ľahšie opracováva, ale pri boji by sa pri náraze dvoch čepelí zohlo a rýchle zúbkovatelo. Keď je obsah uhlíka vyšší než dve percentá sa meč stane takým tvrdým a krehkým že sa pri náraze zlomí. Kováčom išlo teda o to, aby vyhotovili meč, ktorý nebol ani príliš tvrdý ani príliš mäkký. Mal byť pružný aby vydržal deformácie, a tvrdý aby sa počas boja neopotreboval. Ideálny obsah uhlíka je teda medzi 0,5 a 1,5%. K tomuto pomeru sa kováči dostali náhodou, lebo sa používal oheň uhlíkov. Podľa teploty ohňa stúpal alebo klesal pomer uhlíka. Pri vysokých teplotách (nad 1130°C) uhlík zhorí, čiže klesá množstvo uhlíka. Pri nižších teplotách (nad 723°C), alebo keď sa kov rovno v prachu z uhlíkov kladivom opracováva, pomer stúpa. Z tejto informácie sa vyvinul ďalší problém: Správnu teplotu bolo možné určiť len podľa farby z ohňa vytiahnutého z kovu, čo si vyžadovalo veľa skúsenosti od kováča. Avšak so správnym množstvom uhlíka ešte nemáme záruku dobrého meča. Keď sa čepeľ ochladí pomaly, ostane molekulám železa dosť času na to aby sa rozmiestnili v rovnomernej kryštalickej mriežke. Výsledkom je relatívne mäkký kov s inkorporovanými krehkými železno-uhlíkatími molekulami, tzv. Cementit. Keď sa ale horúca čepeľ zakalí, napríklad v studenej vode, príde akoby k šokovému stuhnutiu železných molekúl, ktoré sa už nemohli uvoľnene zoradiť. Tím vznikla kryštálová štruktúra , v ktorej molekuly tvoria napnutú mrežovitú štruktúru: Vzniká "kalený" kov. Pri zakalení sa kov stane tak tvrdým a krehkým že by sa roztrieštil pri prvom náraze. Kvôli tomu sa čepeľ zohreje na 200 až 300°C, postup sa nazýva popúšťanie, čím sa napnutie v kove uvoľní. Krehkosť a tvrdosť sa zmenší, trvanlivosť a elasticita sa značne zväčší. Na zakalenie sa používala studená voda alebo olej, v ktorom sa kov pomalšie ochladil. Používali sa aj dusíkaté kvapaliny. Táto metóda sa podľa legendy "vynašla" v Damasku, kde zajatca prepichli páliacim mečom. Po exekúcii zistili že kov stvrdol. Našťastie zistili že sa ten istý účinok prejavil aj ponorením do moču alebo vody z garbiarní. Pri takýchto mystických spôsoboch sa museli aj tí najlepší kováči z času na čas zmieriť s neúspechom. Odhaduje sa, že zloženie bolo len u každej druhej alebo tretej čepeli dobré. Všetko ostatné bol odpad